Du wo to, hobersku karjeru činić, praji Emma Kuban, hdyž wo swojim móžnym přichodźe jako hudźbnica rěči. Začuće při zhromadnym hudźenju njehodźeše so woprawdźe wopisać, měni 18-lětna. «Hdyž sedźu nětko w probach za crossover-koncert, čuju so prosće derje. Sym dźěl wot něčeho, štož klinči. To je njesměrne začuće.»
Hudźić přinjese «njesměrne začuće»
Ema Kuban hraje gitaru a wuknje na Sakskim krajnym gymnaziju za hudźbu w Drježdźanach. Hišće njeje wukubłanje zakónčiła, ale to jedne steji za nju hižo jasne. «Ja bych to přeco zaso činił, na tutu šulu přińć. Bych so tež w kóždym nowym žiwjenju hudźby wěnował.» Zo je hudźba šula za žiwjenje, njetrjebaš šulerskej rěčnicy rozjasnić. Swojim staršim je wona hač do dźensnišeho dźakowna, zo jej při sonje telko přistojnosće wukonjeja.
Dabei njeměješe Emma runje najlěpše wuchadne wuměnjenja za hudźbne wukubłanje. Wona wotrosće we wuchodnej Sakskej njedaloko městačka Biskopic. Puće za hudźbnych šulerjow su w prowincy dołhe. «Mojej staršej staj mje woprawdźe kóždy tydźeń do Budyšina na Big Band jěłoj a potom zaso wróćo, tež na hudźbny teorijowy kurs. Chcychu mje spěchować, dokelž wědźachu, chcu to, to mi tyje.»